Príbeh emigrácie, ktorý sa udial v jednej obyčajne rodine. Odhaľuje kľúčové vzťahy v živote ľudí, ktorí odišli, ale i tých, ktorí zostali. Bratislavský právnik Fedor sa so svojou manželkou Zlaticou, s ktorou mali dcéru Natáliu, rozviedol a založil si novú rodinu. Neskôr, keď Zlatica zomrela a Natália mala krátko pred maturitou, Fedor so svojou druhou emigroval. Natália zostala sama s vedomím, že svojho otca už nikdy neuvidí. To je na emigrácii najhoršie, hovorí vo filme so slzami v očiach. Otcova emigrácia zanechala na Natáliinom živote silné dôsledky. Opakovaný neúspech dostať sa na vysokú školu, bezradnosť, čo v osemnástich robiť v prípade prepadnutého majetku, ale aj finančná neistota. Život sa s ňou rozhodne nemaznal, ale i tak dokázala vychovať dcéru Lenu... Prešli roky a Fedor sa dvakrát do roka vracia na Slovensko. Spoločné scény s Fedorom a Natáliou sa nesú v dvoch rovinách. Buď ich vzájomný dialóg jasne reaguje na tému emigrácie, alebo práve naopak, situácia je iba akýmsi obrazom, ktorý hovorí univerzálny príbeh otca a dcéry, ktorí k sebe po rokoch nachádzajú cestu. Fedor stále cíti istú formu krivdy. Vzali mu majetok, stratil priateľov. Ale čo čakal? Že bude mať všetko? Šťastný život tam aj tu? V tom ohľade vidíme silu v postave Natálie, ktorá sa zmiluje nad ním počas každej jeho návštevy. Nedrží v sebe hnev, aj keď niekedy by to možno nebolo na škodu. Vďaka odpusteniu je slobodná, aj keď možno nie je vždy úplne šťastná. Príbeh Fedora a Natálie je príbehom, kde viac ako okolnosti úteku sú dôležité okolnosti vzťahové. Príbeh otca a dcéry. Príbeh opustenia a odpustenia. Čo znamenalo pre Natáliu ostať sama na Slovensku? Interpretovať veľké dejiny bez obyčajných ľudí, ich vzťahov a príbehov, nemá zmysel. Príbeh svojej mamy Natálie a deda Fedora prináša sama autorka filmu, dokumentaristka Lena Kušnieriková.