Príbeh nadanej klavírnej virtuózky Eleny Letňanovej je plný zvratov a napínavých dobrodružstiev. Je aj akýmsi prierezom éry, v ktorej sa odohrávali zásadné udalosti našej krajiny - obsadenie Československa v 1968, o rok neskôr upálenie Jana Palacha o nástup tvrdej komunistickej akože normalizácie. Jemná a kultivovaná umelkyňa sa v odraze týchto udalostí nedokáže zaradiť medzi mlčiacu väčšinu a rozhodne sa pre verejný protest. Pretože verí v hodnoty, ktoré jej vštepili rodičia i v to, že sloboda, ľudské a občianske práva musia mať vždy prednosť. Dokonca aj pred hudbou, ktorá vždy bola najdôležitejšiu súčasťou jej života, žila s ňou, dýchala, nosila ju nielen v hlave, ale i v srdci. Elena Letňanová nechcela emigrovať, a to napriek perzekúciám, výsluchom zo strany ŠtB a zákazom koncertovať. Zostala v Československu a veľmi statočne čelila profesijnej i kariérnej degradácii, až dovtedy, kým jej exmanžel neuniesol ich jedinú dcéru na Západ. Tajne ju, vtedy šesťročnú, previezol za hranice uspatú v kufri auta. Celé mesiace Elena bojovala, aby ju získala späť, čo sa jej napokon aj podarilo. Zo všetkých síl sa pokúšala fungovať v krajine, ktorá o ňu vôbec nestála. A tak, aj v záujme dcéry a spojenia rodiny v roku 1984 s osemročnou Júliou utiekli do Talianska. Tajne, na malej lodičke, ich tam previezol rybár z bývalej Juhoslávie. Na talianske pobrežie museli obidve doplávať samy. O pár mesiacov emigruje opäť, tentoraz do USA, kde sa mohla opäť vrátiť k svojej profesii. Koncertovala aj v slávnej Carnegie Hall a bola šéfkou Katedry klávesových nástrojov na University of Dayton. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa vrátila na Slovensko, spolu s dcérou žije v Bratislave a koncertuje doma i v zahraničí.